Egrešová horúčka: od viktoriánskych rekordov po fínske Hinnonmäki

Píše sa rok 1850. Na južnom brehu La Manche je vzťah k nim chladný. Sú červené a zelené, hladké a chlpaté. Dobré akurát tak na dochutenie makrely.

Na severnom brehu stúpa horúčka. A s ňou počet odrôd. Už ich je okolo tisíc. Zelené, biele, žlté, červené, bordové, fialové, takmer čierne. A stovky miestnych gooseberry societies, ktoré usporadúvajú súťaže o najkrajšie a najväčšie plody a najlepšie novošľachtence.

Keď šľachtenie prerastie divých predkov

Žabožrúti nechápu. Darwin nechápe. Ako to, že šľachtením sa plody neustále zväčšujú, mnohonásobne presahujú divých predkov. Kým tí vážili okolo 7 g, koncom 18. stor. to bol dvojnásobok a v r. 1830 exemplár odrody Teazer vážil 50 g! Ako veľká slivka Čačanská raná.

Nechápeme ani my, aká horúčka vznikla okolo tohto ovocia, ktoré je ako jedno z mála u nás doma od poslednej doby ľadovej a vie rásť zo skál a plytkej pôdy v polotieni.

A asi nikdy plne nepochopíme, aká to musela byť rana pre túto spoločnosť egrešových spoločností, keď prišla na prelome 19. a 20. storočia americká múčnatka egreša. A zdecimovala dovtedy závratne rastúce odvetvie nielen hobby ovocinárstva, ale aj spoločenského života.

Klin klinom: americká múčnatka a fínske Hinnonmäki

Prišla nenápadne, s novými odrodami zo Sev. Ameriky a napáchala škody podobne ako Španielska chrípka po 1. svetovej vojne. Citlivé európske odrody jej padali za obeť rad za radom. Postihuje letorasty, listy aj plody, ktoré sú nejedlé. Podobne padali aj egrešové spoločnosti. Tých dodnes ostalo 8 v Anglicku a 1 nová vznikla vo Švédsku. Lebo našťastie egreše nevymizli zo záhrad.

Nie soudruzi z NDR, ale kade-tade sa pár chytrých hláv dalo dohromady a prišli na to, že klin klinom treba vybiť. Že keď prišla múčnatka z Ameriky, isto tam nájdu aj druhy z bohatej rodiny egrešov, ktoré sú voči nej odolné.

Našli viaceré, často s chýbajúcimi slovenskými menami a jazykolamnými latinskými, ako Ribes oxyacanthoides (dnes už egreš hlohovitý), ribes divaricatum (egreš roztiahnutý), hirtellum a missouriense.

A tak začiatkom 20. storočia začali aj vo Fínsku na výskumnej stanici Hinnonmäki v Lepaa šľachtiť odrody odolné voči múčnatke. A podarilo sa im to znamenite. Ich semafor červeného, žltého a zeleného Hinnonmäki nezrazil doteraz na kolená ani potomok starej odrody Dan's Mistake či akýkoľvek iný egreš.

Síce sú plody kvôli americkým rodičom menšie než pôvodné európske, zato okrem odolnosti voči múčnatke dostali do vienka aj vyššiu odolnosť voči mrazom než mali ich európski predkovia. Podobne aj vysokú plodnosť, hladkú šupku a chrumkavú dužinu osviežujúcej sladkokyslej až sladkastej chuti. Mňam.