Možno má čiernu dušu a čierne svedomie, ale srdce má na pravom mieste. Reč je o
Orechu čiernom (
Juglans nigra), ktorý svoje druhové meno dostal buď po tmavej kôre alebo černajúcej rubine plodov pri dozrievaní. Alebo po farbe rúk zberačov, ktorí vyzerajú ako členovia tajnej organizácie Čierna ruka.
Orech čierny: strom s vojnovou minulosťou a prekvapivým využitím
Čierne svedomie môže mať orech z vylučovania spoločnosti mnohých rastlín vylučovaním juglonu z koreňov. Alebo z obmedzovania tancu hmyzu v jeho korunách tanínmi. Teda až na vrtivku orechovú, ktorá sa vrtko zavŕtava do rubiny podobne ako pri orechu vlašskom, ale jadro priamo nepoškodzuje.
A čierne svedomie môžeme mať aj my ľudia, lebo sme ho dlhodobo prepojili s armádami a vojnami. Jeho tvrdé drevo s krásnou kresbou odolávajúce nárazom sa ľahko opracováva a krásne sa leskne, no zachováva si jemnú zrnitosť pre dokonalý úchop.
V polovici 19. storočia sa stalo tak samozrejmou voľbou pre pažby zbraní, že v anglicky hovoriacich krajinách sa používala metafora "vziať si na plecia orech" pre vojenskú službu. Okrem toho vojaci Konfederácie počas Americkej občianskej vojny využívali dvojkombináciu juglonu a tanínu - nie ako herbicíd a insekticíd, ale ako farbivo a jeho stabilizátor pri farbení uniforiem pomocou rubiny orechov na typicky hnedošedú. A dokonca aj na výrobu atramentu, ktorým písali z vojny listy domov.
Vojenská história tohto orechu tým nekončí. Počas 1. svetovej vojny sa využíval na výrobu vrtúľ lietadiel, lebo jeho odolné drevo vie vydržať ohromný tlak bez rozštiepenia sa. Počas 2. svetovej sa jeho zásoby natoľko znížili, že vláda USA vyzývala ľudí, aby na vojenské účely venovali stromy orechu čierneho na vlastných pozemkoch. Akoby to nestačilo, rozomleté škrupiny zmiešavali s nitroglycerínom a vyrábali z nich dynamit. No a kde je vojna, tam je veľa mŕtvych. Tí, čo si to mohli dovoliť, pochovávali svojich padnutých synov či manželov do rakiev vyrobených - ako inak - z orechu čierneho.
Hľuzovka medzi orechmi: prečo si orech čierny zamilujete
Ale našťastie, náš vzťah k orechu čiernemu má aj svetlejšie stránky a samotný orech má srdce na pravom mieste. To srdce tvorí škrupina a prepážky v nej po rozlúsknutí na 2 polovice. Jadro sa lúska kvôli veľmi hrubej a tvrdej škrupine a pevným prepážkam ťažko, pri semenáčoch môžete zabudnúť na dve polovičky vcelku. Vyberá sa po kúskoch, ale aké sú to kúsky! Robia riadne kúsky s Vašimi chuťovými pohárikmi. Intenzívna živičnoorechová vôňa sľubuje rovnako intenzívnu chuť a veru, ak sú orechy čerstvé alebo dobre uskladnené a čerstvo vylúskané, sklamaní isto nebudete. Je to niečo ako hľuzovka medzi orechami.
Nepotrebujete ho veľa, aby ste jedlám, či už pečeným, čerstvým či zmrazeným (=zmrzline) dodali neodolateľnú chuť. To veľmi dobre vedeli aj Indiáni, ktorí ho používali ako prídavok pri výrobe placiek či pemikanov. Len treba počítať s tým, že po otvorení pri izbovej teplote stuchne rýchlejšie než vlašáky. Podobne treba v tme, chlade a bez prístupu vzduchu skladovať aj veľmi výživný olej vylisovaný z plodov. Ten sa používa kulinárne aj v kozmetike.
Spôsobov využitia plodov je neúrekom. Od nezrelých zelených nakladaných ako voňavé "svätojánske orechy" či menej svätý likér, cez spomenuté jadrá zrelých plodov ako delikatesy až po priečne narezané škrupiny s prepážkami použité ako bižutéria. A aj rubina sa používa nielen na farbenie, ale aj na, pravda, farbiace zábaly na zápaly. Proti zápalom aj na sirupy sa používa aj miazga získavaná na jar zo starších stromov podobne ako tá javorová.
Farby a filtre z orecha, aj velikán zo Serede
Farebná škála farbív z rubiny, listov a kôry zahŕňa žltú, hnedú a šedohnedú bez moridiel, s moridlami aj šedú a čiernu. A už sme zas pri čiernej duši tohto orecha. Aby toho nebolo málo, dokonca aj čierne drevné uhlie z rubiny má využitie - ako kvalitný filter.
Možno už práve filtrujete informáce, lebo sa vám z toho množstva použití zatočila hlava. Ako sa zatočila nám pri pohľade do mohutnej koruny jedného z najstarších stromov tohto druhu v Európe - čuduj sa svete v Seredi. Kúsok od chátrajúceho kaštieľa v mestskom parku nevyzerá, že by pri veku asi 314 rokov a výške skoro 35 metrov tento velikán chátral. Ba naopak!
Ten Váš sa možno nedožije takého veku a nedosiahne takého vzrastu, ale aj mladšie a hustejšie pestované stromy sú veľmi dekoratívne, najmä na jeseň, keď do diaľky svietia žltým lístím a voňajú aj práve zrelými plodmi.
Každopádne je to strom, ktorý sa nielen tmavohnedým atramentom z rubiny zapísal hlboko do našich sŕdc. A veríme, že čoskoro aj do vašich. Keďže rastie veľmi rýchlo najmä prvých 25 rokov, je dobré posadiť ho na stanovište čo najskôr. Preto sme pre Vás pripravili jednoročné semenáče, ktoré sú teraz síce menšie, ale čoskoro vystrelia k nebu. A že čierne duše nepatria do neba!
