Hruška Nijisseiki, ktorá si získala Japonsko

Z náhodného, krivoľakého semenáčika na japonskom smetisku sa stala odroda, ktorá ovládla sady celého Japonska a dala vzniknúť ďalším legendám. Nijisseiki, teda "20. storočie", ohúrila sladkosťou, šťavnatosťou a konzistenciou, akú dovtedy hrušky piesočné nepoznali. Objav 13-ročného chlapca prerástol do ovocinárskej revolúcie, ktorej dedičstvo nesú ázijské hrušky dodnes.

Ázijská hruška Nijisseiki, ktorá zmenila dejiny ovocinárstva

Jedna z najznámejších japonských hrušiek piesočných - Nijisseiki, teda 20th Century, teda 20. storočie, bola nájdená ako náhodný semenáč na smetisku. Ako tajfún zmietla staršie odrody hrušiek piesočných na smetisko dejín.

Našiel ju v roku 1888 len 13-ročný chlapec Kakunosuke Matsudo na smetisku svojich príbuzných v dedine Jacuhašira a rozhodol sa tento malý, krivoľaký semenáčik presadiť do rodinného sadu. Okres Matsudo bol známy pestovaním hrušiek už od 17. storočia a Kakunosukeho rodina len nedlho predtým založila sad. Chlapec sa o semenáčik, náchylný na alternáriu, vzorne staral. Po 10 rokoch konečne zarodil a vtedy už mladý muž zistil, že plody sú sladké a šťavnaté.

Pomenoval ju Shin Daihaku, teda "nová veľká sladká". Vy sa plodov tejto zaštepenej odrody dočkáte oveľa skôr, radíme skôr oddaľovať jej vstup do plodnosti dostatočným rezom, aby ako strom dosť narástla a nevysilila sa predčasnou privysokou plodnosťou.

Sláva 20. storočia: prvé úspechy, horúčka a najvyšší vrchol

V roku 1904 publikoval známy záhradnícky časopis Kohnih Zasshi článok, v ktorom túto novú odrodu predstavil a chválil jej šťavnatosť a sladkú chuť, takmer rovnako sladkú, ako majú európske hrušky a najmä jej konzistenciu. 

Hrušky piesočné, medzi ktoré patrí, totiž nezískali meno z toho, že by sa im obzvlášť darilo v piesočnej pôde. Naopak, majú rady vlhkejšiu pôdu a dokonca lepšie znášajú aj ílovitú než naše "európske". Piesočná bola konzistencia plodov typická pre tento druh až do objavu tejto odrody.

Autor článku ju neskromne nazval "dokonalou hruškou". V rovnakom roku ju premenovali jej súčasným menom. Keďže práve začala rusko-japonská vojna, medzi návrhmi boli aj iné, ako napr. Víťaz či Víťazná pieseň.

Kakunosuke tiež nezaháľal a predával jej sadenice a posielal plody na univerzity a vystavoval ich na výstavách, veľa písal a publikoval. Po skončení rusko-japonskej vojny podstatne vzrástla výmera sadov s touto odrodou. V tom čase stáli jej sadenice 25 senov, kým sadenice odrody Chojuro, ktorá bola uvedená na trh približne zároveň, stáli len 4 seny.

Ale Nijisseiki vyvolala horúčku, ktorú tak poznáme u viacerých odrôd. Všetci ju chceli mať aj napriek vyššej cene a citlivosti na alternáriu. Tú sa darilo držať na uzde najmä v prefektúrach Tottori a Nagano, kde je počas jari menej zrážok, no po zavedení chemickej ochrany sa výmera dramaticky zvýšila. Svoj vrchol v rozšírení dosiahla medzi rokmi 1972 - 1988 so 6000 hektármi, kedy bola najpopulárnejšou ázijskou hruškou. Pôvodný strom dosiahol vrchol produkcie ako asi 30-ročný s 1500 plodmi.

Dedičstvo hrušky, ktorá zmenila svet ázijských odrôd

Z piedestálu ju zosadili odrody Kosui a Hosui a v súčasnosti je "až" treťou najpestovanejšou odrodou. Ale obe odrody, ktoré jej prvenstvo ukradli, boli vyšľachtené z jej potomkov, takže dedičstvo hrušky zo smetiska a Kakunosukeho práce naďalej žije naplno. Pôvodný strom bol vyhlásený v roku 1935 za národnú pamiatku - rok po smrti jeho objaviteľa, ktorého život vyhasol síce skoro, ale zato horel ako plameň. 

Plamene boli nakoniec osudné pre materský strom, ich jazyky ho oblizli po leteckom nálete v roku 1944 a v roku 1947 podľahol ich poškodeniu. No pochodeň tejto výnimočnej odrody, ktorá prežila koniec 20. storočia so slávou, môžete poniesť aj vy, keď si ju vysadíte na záhradu.