Sladké tajomstvo z Aprémontu: hruška Boscova fľaša

Deti mávajú svoje tajomstvá, ktoré si dlho chránia a tešia sa z nich. Aby nakoniec jazyk za zubami neudržali, lebo veď pochváliť sa je tiež fajn. Vďaka tomu dostal svet v roku 1824 hrušku, ktorej niet páru.

Detský denník, ktorý ukrýval svetový objav

Vo francúzskom Aprémonte žila rodina Charmotových a najmladší z 5 detí, 10-ročný Pier, bol najbystrejší a najsčítanejší. O vzrušujúcich zážitkoch v prírode si písal denník. V septembri 1824 si večer rýchlo zapísal: „Na kraji lesa Sedotových pri borovici s dvojitým kmeňom som našiel strom s tromi hruškami. Sú neobyčajne zvláštne, ale ešte tvrdé. Dal som ich do pivnice. Časom...“ Tam zápis skončil, Pier zrejme zaspal. Ďalšie poznámky o hruške v denníku nenájdeme, asi bolo to tajomstvo také veľké, že ho Pier nezveril ani denníku.

Hruška, ktorá ohromila farára aj parížskych botanikov

Ale podľa dochovaných útržkov vieme odvodiť, že po čase zišiel Pier do pivnice a ukryté plody ochutnal. Hruška podivného, podlhovastého, k stopke sa zužujúceho tvaru s hrdzou mala tak skvelú chuť, že malý Pier vybehol celý rozrušený z pivnice. Hoci ešte primladý na to, aby vedel odhadnúť ohromný dosah tohto objavu, predsa dačo pochytil od strýka, skúseného pestovateľa. Plody postupne zjedol, posledný až okolo Vianoc, bol už dosť mäkký, ale stále sladký, rozplývavý.

Pre Piera nasledoval veľmi dlhý rok, keď videl svoju hrušku kvitnúť a tvoriť plody – priveľa plodov na tak mladý strom. Hrozilo, že sa slabé konáre pod ich váhou zlomia, preto ich dosť obil. Nakoniec ich ostalo asi 20 a keď v pivnici dozreli, povedal o nich svojej sestre. Michel Charmotová bola druhým človekom na svete, ktorý ochutnal hrušku, čo dobyla svet. Už na to tajomstvo boli dvaja a to je priveľa na to, aby sa neprezradilo.

Keď si Michel na spovedi nemohla spomenúť na žiadny hriech, vyklopila kňazovi tajomstvo Pierových skvelých hrušiek. A keďže farár bol vzdelaný človek, poprosil Piera, aby mu priniesol zopár z nich na ochutnanie. Už po prvom zahryznutí farár vedel, že toto je nález, ktorý môže Aprémont presláviť. Zašiel s Pierom k stromu, popísal ho a pridal aj kresbu prierezu hrušky a poslal do botanickej záhrady v Paríži.

Z pivnice až do botanickej záhrady

Tam jeho list tak zaujal, že sa ďalší rok do Aprémontu vybrala skupina botanikov vedená samotným riaditeľom E. Boscom. Keď zastali pred tak vychvaľovanou hruškou na okraji lesa, trošku im zatrnulo, lebo mladá hruška bola celá pokrivená a zjazvená z polámania konárov pri zbere. Parížskí botanici si natrhali košík hrušiek. Keď plody dozreli do konzumnej zrelosti, prišla tá veľká chvíľa. Tak dobrú hrušku v botanickej záhrade ešte nikto nikdy nejedol. Po plodoch sa len tak zaprášilo.

Nečakané prekážky a zrodenie mena

Začiatkom januára sa objavili botanici v Aprémonte zas. Požičali si rebríky a chystali sa odobrať vrúble. Ale zrada! Objavili sa 2 nečakané prekážky. Strom totiž po suchom roku nemal skoro žiadne prírastky, teda ani mladé vrúble na odber, až úplne hore zopár.

Ďalšou nečakanou prekážkou bol majiteľ lesa Sedot. Došlo mu, že by mohol slušne zarobiť a botanikov od hrušky vyhnal. Večer sa všetci zišli v aprémontskej krčme a až okolo polnoci sa dohodli.

Parížska botanická záhrada zaplatila Sedotovi peknú sumu a botanici odrezali pár vrúbľov a na jar ich zaštepili na pripravené podpníky. Návrhov mena bolo veľa, ale nakoniec si členovia komisie šplhli u riaditeľa botanickej, pána Bosca - pomenovali ju Boscova fľaša.

Prečo je jej chuť stále neprekonateľná

Oproti tomu, čo za tých 200 rokov hruška zarobila parížskej botanickej záhrade, škôlkarom, pestovateľom, predavačom ovocia, je suma, ktorú zaplatili Sedotovi, smiešna.

Ako sa odroda dostala do lepších podmienok, ukázala naplno svoje prednosti: omnoho väčšie a pretiahnutejšie plody, rozplývavú, šťavnatú dužinu s jedinečnou, nezameniteľnou chuťou a vôňou, ktoré jej stále zaručujú prvé miesta pri ochutnávkach hrušiek.