Vtáčí zob vajcovitolistý

PÔVOD: Japonsko, najmä pobrežné časti ostrovov Honšú, Kjúšú, Šikoku, kde rastie vosvetlých lesoch, krovinách, násypoch a rôznych svahoch. Prvýkrát ho popísal Justus Carl Hasskarl v roku 1844 v Catalogus Horti Botanici Bogoriensis.

RAST: stredne bujný, hustý. Je to stálezelený alebo poloopadavý ker, typicky dosahujúci výšku 2,5–4 m a šírku 1,5–2,5 m. Letorasty sú lysé alebo krátko chlpaté, púčiky sú vajcovité. Listy má elipsovito-vajcovité, 3-6 cm dlhé, na vrchnej strane tmavozelené, na rube žltozelené, mierne kožovité, protistojné alebo po 3 v praslenoch. Veľmi dobre znáša rez do živých plotov.

OPEĽOVACIE POMERY: je samoopelivý, hmyzom opelivý, s obojpohlavnými kvetmi. Kvitne v máji až v júli. Silne aromatické kvety majú zrastenú korunnú trúbku dlhšiu než rozprestreté korunné laloky, čím sa odlišujú od príbuzného vtáčieho zobu obyčajného (L. vulgare) a sú opeľované rôznym hmyzom, predovšetkým včelami medonosnými a motýľmi.

PLODNOSŤ: skorá, vysoká v prípade ponechania kvetov a vyvíjajúcich sa plodov pri reze.

PLODY: guľovité až vajcovité bobule, čierne, lesklé, pre nás nejedlé, mierne jedovaté, ale jedlé pre vtákov, s dvoma fialovohnedými semenami. Sú usporiadané v metlinách. 

DOZRIEVANIE: v septembri až októbri.

VYUŽITIE: dekoratívna drevina, vhodná najmä do živých plotov či na tvorbu bonsajov. Plody sú jedlé pre vtákov. Získava sa z nich modrozelené farbivo, stálejšie ako väčšina iných zelených prírodných farbív. Z listov či kôry možno získať žlté farbivo.

STANOVIŠTE: slnečné až polotieň, od vlhkejšej až po suchšiu pôdu. Znáša širokú škálu podmienok. Vhodný do teplých, stredne teplých aj chladných polôh.

ODOLNOSŤ: je mrazuodolný v dreve do -17 až -23 °C, ale dobre regeneruje, kvitne neskoro takže obvykle uniká neskorým jarným mrazom, odolný voči suchu, vetru, zasoleniu, dobre znáša znečistenie ovzdušia.