Zeleň do miest

PÔVOD: druh pochádza z východnej Ázie, z Japonska a strednej Číny, kde rastie ako podrast vo vlhkých a tienistých lesoch v nadmorských výškach zhruba od 1000 až do 2600 m n. m. Odroda Green Carpet je neznámeho pôvodu, ale pravdepodobne ide skôr o selekciu kompaktného vzrastu než zámerného šľachtenca.  

RAST: stredne bujný, nízky, kompaktný, je to ker či poloker, ktorý vytvára koberce s výškou 15-20 cm a šírkou okolo 60 cm. Má stálezelené, lesklé, tmavozelené listy s pílkovitým okrajom dlhé až 7 cm.

OPEĽOVACIE POMERY: cudzoopelivá, hmyzom opelivá, s obojpohlavnými kvetmi. Na opelenie treba inú odrodu (napr. Silver Edge, Green Sheen alebo Variegata) alebo semenáč. Kvitne u nás v apríli až máji menšími (2,5-5 cm) klasmi bielych kvetov umiestnenými na vrchole letorastu, od toho je odvodený ich druhový názov (terminalis = vrcholový). Kvety obsahujú hrubšie tyčinky, od toho je odvodený ich rodový názov (pachys = hrubý, andra= mužský).

PLODNOSŤ: v prítomnosti opeľovača stredná. Množí sa vegetatívne podzemkami. 

PLODY: malé (5-6 mm), oválne, biele, jedlé kôstkovice sladkej chuti a šťavnatej konzistencie.

DOZRIEVANIE: v septembri a októbri.

VYUŽITIE: je to listami celoročne veľmi dekoratívný pôdopokryvný ker vhodný do tieňa stromov a väčších krov. Dobre zabraňuje erózii, potlačuje rast neželaných rastlín a je vhodný do tienistých kútov záhrad, parkov, cintorínov či iných verejných priestorov. Je neatraktívna pre niektoré hlodavce, podľa experimentov minimálne pre hraboše prérijové (Microtus ochrogaster), takže by mohla pôsobiť ako odpudzovač pre hlodavce okolo stromov, u nás toto pôsobenie zatiaľ nebolo overené. Kulinárne využitie: Plody sa dajú konzumovať surové alebo tepelne upravené.

STANOVIŠTE: tieň až silný tieň pod stromami či za budovami. Preferuje humóznu pôdu, ktorá je dostatočne vlhká, ale dobre odvodnená, mierne kyslá až neutrálna. Neznáša horúce, vysýchavé stanovištia. Je vhodná do teplých, stredne teplých aj chladných polôh.

ODOLNOSŤ: je silne mrazuodolná až do -29 °C až -34 °C, znesie aj silné zatienenie a konkurenciu koreňov stromov. Je málo náchylná na choroby a škodce, v príliš vlhkých podmienkach sa môže objaviť hubová hniloba listov (Volutella pachysandrae) alebo hniloba koreňov v zle odvodnenej pôde. Príležitostne sa môžu vyskytnúť aj štítničky, roztoče či slizniaky v príliš vlhkej polohe. 

PÔVOD: druh pochádza z východnej Ázie, Japonska, Číny a Kórey, do Spojeného kráľovstva ho v roku 1860 priniesol škótsky "lovec rastlín" Robert Fortune. Odrodu Emerald Gaiety vyšľachtili v USA v Ipswichi v škôlke Corliss Brothers Nursery  roku 1960.

RAST: rýchlo sa rozrastajúci, vždyzelený, nízky ker až lianovitá drevina. Samostatne stojaci dosahuje výšku a šírku približne 0,9-1,5 m. Ale pri posadení k stene, plotu či stromu vytvára adventívne korene a vie sa vyšplhať až do výšky 3 m. Veľmi ľahko zakoreňuje pri dotyku so zemou a rýchlo pokrýva pôdu. Veľmi dekoratívne, tmavozelené a na zúbkovaných okrajoch biele, oválne až elipsovité listy v zime chytajú ružovkastý nádych.

OPEĽOVACIE POMERY: samoopelivý, hmyzom opelivý, s obojpohlavnými kvetmi. Kvitne riedko v júni až júli nenápadnými, žltozelenými kvetmi. Kvitne viac, keď sa popína.

PLODNOSŤ: nepestuje sa pre plody, ale kvôli málo bohatému kvitnutiu je nízka a začína až okolo 3.-5. roku po výsadbe.

PLODY:  vajcovité, červenohnedé, silne jedovaté tobolky veľké 5-10 mm.

DOZRIEVANIE: v októbri a novembri. V čase zrelosti sa vytrvalí kalich otvára a odhaľuje až 4 semená s červeným alebo oranžovým mieškom, ktoré ostávajú na rastline dlho do zimy.

VYUŽITIE: je to celoročne veľmi okrasná drevina použiteľná v záhradách, parkoch a mestskej zeleni ako nižšia solitéra alebo ako pôdopokryvná, protierózna rastlina najmä na svahy, ako okraj k chodníkom či ako popínavka k stenám, plotom či stromom.

STANOVIŠTE: slnečné až polotieň. Na pôdu je veľmi nenáročný, ale preferuje dostatočne vlhkú hlinitú či ílovitú pôdu, znesie mierne kyslú až po silne zásaditú pôdu. Príliš mokrá pôda zhoršuje prezimovanie. Je vhodný do teplých, stredne teplých či chránených chladných polôh.

ODOLNOSŤ: mrazuodolný v dreve do -23 °C, prípadne až do -26 °C, v kvete uniká neskorým jarným mrazom. Je dobre vetruodolný a dobre toleruje znečistenie ovzdušia. V teple a suchu ho môže potrápiť štítnička bršlenová (Unspis euonymi) či vošky, prípadne vo vlhkom stagujúcom vzduchu môže trpieť antraknózou, listovou škvrnitosťou, múčnatkou či agrobakterom. Je silne odolný voči ohryzu jeleňmi a srnami.

PÔVOD: Spojené kráľovstvo, Anglicko, Waltham Cross, Hertfordshire, bojavená okolo roku 1858 ako púčiková mutácia na plnokvetej ružovej forme hlohu obyčajného (C. laevigata var. rosea-plena) na záhrade pána Christophera Boyda, namnožil ju William Paul zo škôlky Paul & Son Nursery a na trh uviedol v roku 1866.

RAST: stredne bujný, spočiatku vzpriamený, neskôr rozložitejší, dorastá do výšky 4-8 m a šírky 4-6 m. Konáre sú tŕnité. Má hlboko vykrajované, tmavozelené jednoduché listy, ktoré sa na jeseň vyfarbujú do rôznych odtieňov od žltej cez oranžovú do červenohneda.

OPEĽOVACIE POMERY: pravdepodobne samoopelivý, hmyzom opelivý, kvitne podľa lokality v máji až júni plnými tmavoružovými až purpurovými kvetmi.

PLODNOSŤ: skorá, kvôli plnokvetosti nižšia.

PLODY: malé guľovité až plocho guľovité malvice usporiadané v riedkych metlinách. Šupka je tenká, v plnej zrelosti červená až tmavočervená. Dužina je žltá a múčna, obvykle obsahuje 2 semená. Chuť je mierne sladká, horkastá. 

DOZRIEVANIE: v septembri až októbri.

VYUŽITIE: najmä kvetmi, ale aj listami či plodmi dekoratívny kultivar vhodný do parkov, záhrad, prípadne alejí. Plody sú potravou pre vtáctvo. Kulinárne využitie: Surové plody nie sú pre nás veľmi chutné, ale dajú sa spracovať na džemy, ovocné kože, vysušiť a pomlieť a pridať k múke či použiť do čaju. Veľmi chutné sú čerstvo rozvité lístky s orieškovou príchuťou v šaláte. Sušené listy sa dajú použiť ako náhrada čínskeho čaju, opražené semienka ako náhrada kávy. Liečivé využitie: plody obsahujú veľa bioflavonoidov a pôsobia pozitívne na krvný obeh, znižujú krvný tlak a pomáhajú obnoviť normálny rytmus srdca, v kombinácii s ginkom zlepšujú prekrvenie mozgu. Rozširujú cievy, pôsobia ako proti kŕčom a ukľudňujúco. Podobne pôsobia aj kvety a spolu s plodmi sa používajú v podobe čajov alebo tinktúr.

STANOVIŠTE: svetlomilná a teplomilná drevina, porastie aj v polotieni, ale tam nebude tak plodná. Obľubuje síce hlinito piesčité, odvodnené pôdy, ale nie je náročný na pôdu. Po dobrom zakorenení sa mu darí aj v ťažkej, mokrej, ílovitej či suchšej pôde, kyslej či zásaditej.

ODOLNOSŤ: silne mrazuodolný v dreve do -29 °C až -34 °C, silne suchuvzdorný po dobrom zakorenení. Náchylný na bakteriálnu spálu, chrastavitosť.

PÔVOD: Stredná, západná a južná Európa od južnej Británie a Francúzska až po Španielsko na juhu po Macedónsko na východe. Rastie tam najmä na okrajoch vápnomilných bučín či v svetlomilných dubinách. Prvýkrát ju popísal Heinrich Johann Nepomuk von Crantz v roku 1763. Synonymá: jarabina mukyňa, mukyňa obyčajná, Aria edulis.

RAST: stredne bujný, vytvára krásne guľovité koruny. Je to strom či ker dorastajúci do výšky cca. 5-15 m a šírky 8 m. Borku má šedú až tmavošedú, v mladosti hladkú, neskôr najmä na bázi kmeňa rozbrázdenú. Listy sú striedavé, podlhovasté, tenké, na líci väčšinou lesklé a na rube zelenošedo plstnaté s 11-12 pármi postranných žiliek, listy sú na okraji dvojito pílkovité alebo zubaté, niekedy až plytko laločnaté, dlhé 6-12 cm a široké 4-8 cm. Menia farbu od svetlozelených na jar cez tmavozelené v lete po žlté na jeseň. Stromy sa dožívajú asi 100-200 rokov.

OPEĽOVACIE POMERY: cudzoopelivá, hmyzom opelivá, jednodomá s obojpohlavnými kvetmi. Kvety sú biele, veľké cca. 1,5 cm, rozkvitajú v okolíkoch s priemerom 5-10 cm v máji až júni.

PLODNOSŤ: neskorá, vo veku 10-20 rokov od vyklíčenia, v záhradách a na otvorenom priestranstve skôr než v zápoji lesa.

PLODY: sú malé malvice (s priemerom 8-15 mm), guľovité či elipsovité. Šupka je šarlátovočervená až tmavočervená, zriedkavejšie oranžová s množstvom lenticiel a s vytrvalými vzpriamenými kalíšnymi cípmi. Dužina je obvykle múčna. Chuť je príjemne sladkokyslá, chutnejšia ešte po uhniličení. 

DOZRIEVANIE: od septembra do októbra, ak ich nezjedia vtáci, ostávajú na strome aj počas zimy.

VYUŽITIE: je to veľmi dekoratívny strom či ker s pravidelnou guľovitou, úhľadnou korunou, okrasný aj listami s výrazným rozdielom farby na líci a rube, kvetmi na jar a červenými plodmi a žlto vyfarbenými listami na jeseň, je vhodný do väčších záhrad, parkov, alejí, medzí a vetrolamov, jedlej lesnej záhrady. Opad listov zlepšuje pôdu a je to dobrý pioniersky druh na vápenité, plytké pôdy a veterné lokality. Kvety obsahujú veľa peľu aj nektáru, je dobrou medonosnou drevinou, plody sú obľúbené u vtákov. Kulinárne využitie: Plody sú jedlé zasurova, najmä po uhniličení alebo spracované na džemy a želé po prepasírovaní či kompóty. Liečivé využitie: kvety aj plody majú močopudné a laxatívne účinky. Nálev sa používa aj pri bolestivej menštruácii či zápche. Technické využitie: drevo je tvrdé, ťažké, s hustou textúrou, používa sa na trámy. Stromy dobre regenerujú po výmladkovom hospodárení.

STANOVIŠTE: slnečné až polotieň, lepšie kvitne a plodí na plnom slnku. Je nenáročná na pôdu, znesie aj kyslú piesočnatú, plytkú vápenitú či ťažkú ílovitú. Je vhodná do teplých, stredne teplých aj chladných polôh.

ODOLNOSŤ: je dobre mrazuodolná v dreve do -26,2 až -28,9 °C, prípadne až do -34 °C.  Po zakorenení je dobre odolná voči vetru, suchu a vysokým teplotám. Z chorôb ju môže potrápiť rakovina (Neonectria ditissima) či bakteriálna spála (Erwinia amylovora), zo škodcov voška jarabinová (Dysaphis sorbi) či priadzovček jarabinový (Argyresthia conjugella).

PÔVOD: východná Ázia - Japonsko, Južná Kórea, Čína. Samotný divorastúci druh bol vedecky prvýkrát opísaný na základe japonského herbárového materiálu, ktorý koncom 18. storočia zozbieral švédsky lekár a botanik Carl Peter Thunberg; ten mu dal druhové meno palmatum podľa dlanitého tvaru listov. Druh bol introdukovaný do Anglicka v roku 1820. Pod menom Atropurpureum sa množí viacero rôznych klonov, originálny je ten z Van Houtteho škôlky v Holandsku, ktorý v roku 1857 popísal a znázornil Cripps vo Flore des Serres.

RAST: pomaly až stredne rýchly. Je to listnatý opadavý malý strom alebo veľký ker s hustým, kríkovitým vzrastom. Typická dospelá výška a rozpätie koruny je 4–8 metrov, ktoré strom dosahuje približne za 10–20 rokov, hoci mnohé záhradné exempláre zostávajú výrazne menšie. Vytvára elegantnú, zaoblenú, jemne rozkonárenú korunu. Listy má 5- až 7-početné, mladé sú karmínovočervené, neskôr, počas leta sa menia na bronzové či purpurovozelené a na jeseň opäť sčervenajú do šarlátovej. 

OPEĽOVACIE POMERY: pravdepodobne cudzoopelivý, primárne hmyzom opelivý, s drobnými, nenápadnými červenopurpurovými kvetmi, ktoré sú morfologicky obojpohlavné, no funkčne sa medzi jedincami líšia. Správajú sa heterodichogamicky: teda pri niektorých jedincoch rozkvitajú samčie kvety skôr než samičia (proterandria), kým pri iných je to naopak (protogýnia). Kvitne v apríli súbežne s rašiacimi listami.

PLODNOSŤ: nepestuje sa pre plody.

PLODY:  purpurovo sfarbené dvojnažky, čo je v súlade s celkovým purpurovým pigmentovaním rastliny.

DOZRIEVANIE: stredne neskoré až neskoré, v septembri až v októbri.

VYUŽITIE: ako solitérny malý strom/ker pre svoje sfarbenie listov, využíva sa v mestských a nádvorných záhradách, parkoch a keďže dobre znáša rez, je obľúbený u bonsajistov.

STANOVIŠTE: slnečné, polotieň, chránené pred vetrom. Svetlo výrazne ovplyvňuje sfarbenie listov: najhlbšie purpurové sfarbenie sa vyvíja na stanovišti s väčším množstvom svetla, zatiaľ čo v tienistejších polohách listy zelenajú. Plné slnko znesie len pri dostatočnej vlhkosti, inak hrozí popálenie listov. Preferuje vlhkú, ale dobre odvodnenú, piesočnatú, hlinitú až hlinitoílovitú pôdu, pokiaľ možno mierne kyslú až neutrálnu. Je vhodný najmä do teplých a stredne teplých polôh.

ODOLNOSŤ: mrazuvzdorný do cca. -17 °C až -23 °C v dreve. Skoro sa rozvíjajúce kvety a mladé listy však zostávajú zraniteľné voči neskorým jarným mrazom a vysychavým vetrom. Môže sa vyskytnúť verticíliové vädnutie, spálenie listov javora, hubová choroba spôsobená podpňovkou, vošky, húsenice a štítnička pagaštanová. 

Foto zdroj: NeilMorrell, 

PÔVOD: botanický druh buk lesný je považovaný za „kráľa lesov“ mierneho klimatického pásma Európy. Jeho previsnutá forma, teda Pendula, je prirodzenou mutáciou, pravdepodobne nájdenou v Anglicku v 19. storočí. Je to skôr skupina rôznych foriem, s užšou aj širšou korunou, nami množená forma je tá širšia, pripomína skôr hríb či stan než fontánu.

RAST: stredne bujný až umiernený, je to opadavý strom, ktorý dorastá približne do výšky 10-15 m. Vytvára husto vetvenú, prevísajúcu korunu, pripomínajúcu stan či hríb. Kmeň je rovný, so svetlosivou hladkou kôrou. Dlhoveký strom - dožíva sa 200 až 400 rokov.

OPEĽOVACIE POMERY: je pravdepodobne samoopelivý, vetrom opelivý, jednodomý - samčie a samičie kvety sú oddelené, ale vyskytujú sa na tom istom jedincovi. Kvitne od apríla do mája.

PLODNOSŤ: je neskorá, samostatne stojace stromy vstupujú do plodnosti v 30-40 rokoch. Buk neplodí každoročne rovnako, ale vykazuje tzv. semenné roky v intervale približne 2–8 rokov. Úroda v semenných rokoch môže byť až 1500–4000 semien na m², v rokoch s nižšou produkciou aj len 16-17 % z tohto množstva. Úrodnosť je výrazne ovplyvnená klimatickými podmienkami (teplé a suché leto podporuje tvorbu kvetných púčikov).

PLODY: hnedé, lesklé, trojboké nažky = bukvice (priemerne 1,5–2,0 cm, 0,2–0,3 g) uložené v ostnatých čiaškach. Dužina je olejnatá, škrobovitá, pripomínajúca jadro orechov. Chuť je oriešková, jemne sladkastá a jemne horkastá kvôli trieslovinám. Surové bukvice obsahujú mierne toxickú látku fagín, po tepelnej úprave sa toxicita výrazne znižuje.

DOZRIEVANIE: od septembra do októbra. Plody dozrievajú približne 5–6 mesiacov po odkvitnutí.

VYUŽITIE: Často sa vysádza ako solitérna drevina v parkoch a stromoradiach. Má významnú ekologickú hodnotu. Kulinárne využitie: mladé listy tesne po rozvinutí sú jedlé, vhodné ako súčasť šalátov. Majú veľmi jemnú, kyslastú chuť. Tepelne upravené, teda najmä pražené, bukvice sú jedlé. Majú príjemnú sladkastú chuť, sú však malé a náročnejšie na spracovanie. Semená možno sušiť a mlieť na prášok, ktorý sa používa ako prídavok k obilným múkam pri výrobe chleba, koláčov a iných pekárenských výrobkov. Sú tiež bohaté na olej - obsahujú približne 17–20 % jedlého oleja, ktorý je stabilný a nežltne. Tento olej je svojou jemnosťou prirovnávaný k olivovému oleju. Používa sa ako olej do šalátov aj na tepelné spracovanie potravín. Technické využitie: drevo je pleťovo ružovej až naružovelo hnedej farby, bez výrazne vyvinutého pravého jadra, tvrdé, ťažké. Na vonkajšie použitie je nevhodné. Využíva sa najmä na výrobu ohýbaného nábytku, ďalej na dyhy, preglejky a parkety. V stredoveku sa používalo aj na výrobu dreveného uhlia.

STANOVIŠTE: slnečné, ale dobre znáša aj zatienenie, po tise a jedli najlepšie z európskych drevín. Je vhodný pre ľahké, stredne ťažké aj ťažké pôdy, pričom uprednostňuje dobre priepustné, mierne vlhké pôdy. Z hľadiska pôdnej reakcie toleruje mierne kyslé, neutrálne aj mierne zásadité pôdy a je schopný rásť aj na silne kyslých i silne alkalických pôdach. Je vhodný do teplých, stredne teplých aj chladných polôh.

ODOLNOSŤ: je mrazuvzdorný v dreve približne do -25 °C. Kvety sú citlivé na neskoré jarné mrazy. Je veľmi dobre tieňuvzdorný. Je odolný voči silnému vetru, avšak neznáša prímorské podmienky. Znáša dobre aj znečistené ovzdušie, čo ho predurčuje na použitie v mestskom a prímestskom prostredí. Je relatívne dobre odolný voči škodcom a chorobám. Napáda ho červec bukový (Cryptococcus fagisuga) hubové patogény rodu Armillaria spp. spôsobujúce hnilobu koreňov či rakovina kôry spôsobená ražovkou (Neonectria ditissima).

PÔVOD: Japonsko, najmä pobrežné časti ostrovov Honšú, Kjúšú, Šikoku, kde rastie vosvetlých lesoch, krovinách, násypoch a rôznych svahoch. Prvýkrát ho popísal Justus Carl Hasskarl v roku 1844 v Catalogus Horti Botanici Bogoriensis.

RAST: stredne bujný, hustý. Je to stálezelený alebo poloopadavý ker, typicky dosahujúci výšku 2,5–4 m a šírku 1,5–2,5 m. Letorasty sú lysé alebo krátko chlpaté, púčiky sú vajcovité. Listy má elipsovito-vajcovité, 3-6 cm dlhé, na vrchnej strane tmavozelené, na rube žltozelené, mierne kožovité, protistojné alebo po 3 v praslenoch. Veľmi dobre znáša rez do živých plotov.

OPEĽOVACIE POMERY: je samoopelivý, hmyzom opelivý, s obojpohlavnými kvetmi. Kvitne v máji až v júli. Silne aromatické kvety majú zrastenú korunnú trúbku dlhšiu než rozprestreté korunné laloky, čím sa odlišujú od príbuzného vtáčieho zobu obyčajného (L. vulgare) a sú opeľované rôznym hmyzom, predovšetkým včelami medonosnými a motýľmi.

PLODNOSŤ: skorá, vysoká v prípade ponechania kvetov a vyvíjajúcich sa plodov pri reze.

PLODY: guľovité až vajcovité bobule, čierne, lesklé, pre nás nejedlé, mierne jedovaté, ale jedlé pre vtákov, s dvoma fialovohnedými semenami. Sú usporiadané v metlinách. 

DOZRIEVANIE: v septembri až októbri.

VYUŽITIE: dekoratívna drevina, vhodná najmä do živých plotov či na tvorbu bonsajov. Plody sú jedlé pre vtákov. Získava sa z nich modrozelené farbivo, stálejšie ako väčšina iných zelených prírodných farbív. Z listov či kôry možno získať žlté farbivo.

STANOVIŠTE: slnečné až polotieň, od vlhkejšej až po suchšiu pôdu. Znáša širokú škálu podmienok. Vhodný do teplých, stredne teplých aj chladných polôh.

ODOLNOSŤ: je mrazuodolný v dreve do -17 až -23 °C, ale dobre regeneruje, kvitne neskoro takže obvykle uniká neskorým jarným mrazom, odolný voči suchu, vetru, zasoleniu, dobre znáša znečistenie ovzdušia.

PÔVOD: druh má pôvod v regiónoch sousediacich s Čiernym morom, od Albánska cez Kaukaz až do Turecka a Iránu, od stredoveku sa pestuje ako okrasný druh pre svoje neopadavé listy, do Európy bol privezený v r. 1546. Hoci sa listami podobá vavrínu pravému, nie je s ním príbuzný, ale s ďalšími druhmi rodu Prunus ako čerešňa, višňa či slivka. Samotný kultivar Rotundifolia je veľmi známy a široko používaný kultivar, ktorý v roku 1865 uviedla škôlkarská firma Billard & Barre vo Fontenay-aux-Roses vo Francúzsku. Bol vyselektovaný a pomenovaný pre svoj okrúhlejší tvar listov.

RAST: stredne bujný. Je to stálozelený krík alebo nízky strom dorastajúci 4-8 m do výšky a 2,5 - 4 m do šírky, s tmavohnedou až čiernou borkou. Veľmi dobre znáša rez na živý plot. Listy sú veľmi dekoratívne - tmavozelené, lesklé, podlhovasté, vajcovité, dlhé 10 až 17 cm a široké 6–8 cm.

OPEĽOVACIE POMERY: cudzoopelivý, hmyzom opelivý, kvitne v apríli až máji silne voňajúcimi kvetmi, na dosiahnutie plodov potrebujete inú odrodu alebo semenáč vavrínovca lekárskeho v blízkosti do cca. 100 m.

PLODNOSŤ: skorá, vysoká, pravidelná.

PLODY: drobné, guľovité až vajcovité lesklé čierne kôstkovice s priemerom asi 8 - 15 mm a jednou veľkou kôstkou usporiadané do priamych strapcov. V plnej zrelosti sú plody sladké a podľa niektorých autorov jedlé.

DOZRIEVANIE: v septembri.

VYUŽITIE: najmä ako dekoratívny živý plot veľmi dobre znášajúci rez aj zatienenie. V plnej zrelosti sú plody sladké a podľa niektorých autorov jedlé surové či tepelne upravené, hoci celá rastlina obsahuje jedovatý kyanovodík, ktorý dáva charakteristickú chuť a vôňu horkým mandliam, no tu sa koncentruje najmä do listov a jadier kôstok, ktoré sa nekonzumujú. Ak sú plody horké, neodporúča sa ich konzumácia. Čerstvé listy majú protikŕčové, upokojujúce účinky, používali sa na liečbu kašľa, vrátane čierneho kašľa, astmy a nechutenstva, ale neodporúčame ich používať v domácich podmienkach bez lekárskeho dohľadu. Studený výluh z listov sa používal na výplach očí pri ich infekciách. Voda destilovaná z listov sa využíva v parfumérii a z listov sa dá získať zelené farbivo.

STANOVIŠTE: slnečné, polotieň až hustý tieň pod stromami. Preferuje dobre odvodnenú, vlhkú, hlinitú pôdu, ale dobre znáša aj ťažkú ílovitú, či mierne vápenitú pôdu. Vhodný do teplých a stredne teplých chránených polôh.

ODOLNOSŤ: mrazuodolný do asi -15 °C. Znáša širokú škálu pôd a aj silnejšie zatienenie. Z chorôb a škodcov sa môžu vyskytnúť: dierkovitosť listov a bakteriálna škvrnitosť listov spôsobená múčnatkou, bakteriálna spála a hniloba koreňov. 

Foto zdroj: manfredrichter, Hans, ulleo (pixabay.com)

PÔVOD: Holandsko, objavil ju škôlkar F. J. Grootendorst v roku 1949, pravedpodobne ako mutáciu odrody Dick Koster. Synonymá: Fête des Mères, Mothers Day, Mothersday, Muttertag, Muttertagers, Paree Red, Red Mothersday.

RAST: umiernený, je to kríková polyantka dorastajúca do výšky len 30-70 cm. Listy sú menšie, lesklé.

OPEĽOVACIE POMERY: samoopelivá s obojpohlavnými kvetmi, hmyzom opelivá, ale aby si zachovala pôvodné vlastnosti, treba ju množiť vegetatívne. Kvitne vo vlnách opakovane počas celého leta tmavočervenými kvetmi jemnej až silnejšej vône. Kvety sú sú menšie, guľovité (priemerne 3 cm), poloplné so 17-25 lupeňmi, tvoria sa vo veľkých súkvetiach.

PLODNOSŤ: nepestuje sa primárne pre plody, ale pri ponechaní odkvitnutých kvetov sa vyvinú.

PLODY: šípky sú menšie. Šípky sú, tak ako všetky šípky, jedlé a bohaté na vitamíny C, A, E a flavonoidy. 

DOZRIEVANIE: v októbri a novembri.

VYUŽITIE: veľmi dekoratívna nízka, pôdopokryvná ruža vhodná do zmiešaných záhonov v kombinácii s inými ružami, levanduľami či cibuľovinami, do skaliek a na okraje záhonov, do kvetináčov a hrantov, aj na rez do vázy. Kulinárne využitie: stredne aromatické, horkasté kvety sa dajú použiť čerstvé do krémov a na ozdobenie dezertov, šalátov, na výrobu ružového želé, zmrzliny, likérov, ako sušené aj na výrobu čajov či žltého pomletého prášku na ozdobu dezertov. Šípky sú, tak ako všetky šípky, jedlé a použiteľné po premrznutí za surova alebo sušené do čaju. Liečivé a kozmetické využitie: kvetné lupienky majú antibakteriálne účinky, používajú sa pri prechladnutí, infekciách priedušiek, gastritíde, hnačke či depresii a letargii. Externe sa používajú na výplach očí pri očných infekciách, ako kloktadlo pri bolesti hrdla a povrchových poraneniach pokožky. Šípky obsahujú veľa vitamínu C, A a E a flavonoidov a používajú sa pri prechladnutí.  

STANOVIŠTE: slnečné, preferuje hlinité pôdy s dostatočnou vlhkosťou, ale dobrým odvodnením.

ODOLNOSŤ: je stredne mrazuodolná v dreve do minimálne -18 °C až -20 °C. V kvete uniká neskorým jarným mrazom. Nezvykne trpieťchorobami.

PÔVOD: druh pochádza takmer z celej Európy, S Iránu, S Turecka až po Kaukaz. Kultivar Frans Fontaine pochádza z Holandska, kde bol nájdený ako semenáč na ulici v meste Eindhoven vyznačujúci sa štíhlejším vzrstom. Okolo roku 1983 bol pomenovaný po holandskom dendrológovi a krajinnom architektovi Fransovi Fontaineovi.

RAST: stredne bujný rast, v dospelosti dosahuje výšku asi 8-12 m a šírku 3-4 m. Koruna je úzko, "stĺpovito" či vajcovito-pyramidálna a mladosti hustá, s vekom sa mierne rozširuje do široko oválneho tvaru, ale ostáva úzka. Konáre sú výrazne vzpriamené, kmeň je ryhovaný a sivý. Listy sú sýtozelené, tmavšie než u odrody Fastigiata. Veľmi dlho do jesene ostávajú zelené, neskôr sa prefarbia na sýtožlto.

OPEĽOVACIE POMERY: sterilný, tvorí len samčie kvety, kvitne v apríli až máji súčasne s rašením listov alebo tesne pred ním.

PLODNOSŤ: netvorí plody.

PLODY: netvorí plody.

DOZRIEVANIE: netvorí plody.

VYUŽITIE: krásne sa vyníma aj ako solitéra v parkoch, záhradách či v skupine v alejách a vetrolamoch, dá sa použiť aj na živý plot. Opadom zlepšuje vlastnosti pôdy. Liečivé využitie: listy sa dajú použiť externe do obväzu na hojenie rán, zastavujú krvácanie. Technické využitie: Jeho drevo je veľmi tvrdé (najtvrdšie a najťažšie spomedzi európskych drevín - asi 750 kg/m³), mechanicky pevné, tradične sa používalo na výrobu ozubených kolies a mlynských prevodov, mäsiarskych klátov, násad na náradie, klavírnych mechaník a krájacích dosiek. 

STANOVIŠTE: je nenáročný na svetelné podmienky - znáša hlbší tieň lepšie než väčšina veľkých drevín. Rastie v širokom rozpätí pôdnej reakcie (kyslé až zásadité pôdy vrátane vápencových) na hlinitých, ílovitých aj piesočnatých pôdach za predpokladu dostatočnej priepustnosti. Toleruje ťažké íly a občasné zhutnenie pôdy, čo je dôvodom jeho využitia v mestskom prostredí. Znáša všetky expozície - chránené aj exponované polohy. Neznáša trvalé zamokrenie ani dlhotrvajúce sucho v mladom veku.

ODOLNOSŤ: je silne mrazuodolný až do -34 °C, dobre vetruodolný, dobre zakorenený znáša sucho či vyššie teploty. Vážnymi škodcami ani chorobami spravidla netrpí; občas sa môže vyskytnúť rakovinovec červený (Nectria cinnabarina), múčnatka (Phyllactinia guttata), škvrnitosť listov rodu Cercospora, červce a zriedkavo rakovina na oslabených stromoch. Na zamokrených pôdach je náchylný na hnilobu koreňov spôsobenú rodom Phytophthora.

PÔVOD: Bermudy, Paget, vyšľachtil ju kapitán Bowie v roku 1956 v škôlke Bermuda Rose Nursery ako kríženca odrôd (Independence x Orange triumph) x Bettina. Synonymá: Nottingham.

RAST: stredne bujný, krovitý. Dorastá do výšky cca. 90 cm a šírky 60-80 cm. Patrí do skupiny čajohybridov. Má tmavozelené, lesklé listy, pri rašení bronzové.

OPEĽOVACIE POMERY: samoopelivá, hmyzom opelivá, jednodomá s obojpohlavnými kvetmi. Kvitne vo vlnách od júna do septembra veľkými (10 cm), poloplnými kvetmi (s 26-40 lupeňmi) stredne silnej až silnejšie ovocnej vône a oranžovej až rumelkovočervenej farby, ktoré obvykle rastú po niekoľkých na stonke. Puky má oválne.

PLODNOSŤ: pri ponechaní odkvitnutých kvetov nižšia. Nepestuje sa pre plody. Zvykne sa po odkvitnutí zastrihnúť, aby sa podporila tvorba ďalších kvetov.

PLODY: šípky.

DOZRIEVANIE: v októbri až novembri.

VYUŽITIE: je vhodná do záhonov v kombinácii s inými ružami či inými trvalkami či ako nižší živý plot do menších a väčších záhrad, parkov či inej mestskej zelene, ale aj na terasy či balkóny do dostatočne veľkých kvetináčov. Je veľmi vhodná na rez do vázy, kvitne bohato a kvety sú na dlhých stonkách a vydržia dlho vo váze. Kulinárne využitie: voňavé a horkasté jedlé kvety sa dajú použiť čerstvé na ozdobenie dezertov, šalátov. Šípky sú, tak ako všetky šípky, jedlé a použiteľné po premrznutí za surova alebo sušené do čaju. 

STANOVIŠTE: slnečné, preferuje hlinité pôdy s dostatočnou vlhkosťou, ale dobrým odvodnením. Vhodná do teplých, stredne teplých aj chladných polôh.

ODOLNOSŤ: je silne mrazuodolná v dreve do cca. -23 °C až -26 °C. Stredne až vyššie  odolná voči múčnatke a čiernej škvrnitosti.

PÔVOD: Nemecko, vyšľachtil ju Hans Jürgen Evers v roku 199ž, na trh bola uvedená v tom istom roku firmou Rosen Tantau. Synonymá: TANtumleh, Red Nostalgie.

RAST: stredne bujný, vzpriamený. Dorastá do výšky 80-115 cm a šírky cca. 60-80 cm. Je husto olistená tmavými, lesklými listami a má veľa tŕňov. Patrí do skupiny čajohybridov.

OPEĽOVACIE POMERY: samoopelivá, hmyzom opelivá, jednodomá s obojpohlavnými kvetmi. Kvitne vo vlnách od júna do septembra veľmi veľkými, poloplnými kvetmi (so 17-36 lupeňmi) tmavočervenej, zamatovej farby a jemnej či takmer žiadnej vône, ktoré obvykle vyrastajú po jednej na stonke. 

PLODNOSŤ: pri ponechaní odkvitnutých kvetov nižšia až stredne vysoká. Nepestuje sa pre plody. Zvykne sa po odkvitnutí zastrihnúť, aby sa podporila tvorba ďalších kvetov.

PLODY: šípky strednej veľkosti (15-21 mm), oválne, červené.

DOZRIEVANIE: v októbri až novembri.

VYUŽITIE: je vhodná do záhonov v kombinácii s inými ružami či inými trvalkami do menších a väčších záhrad, parkov či inej mestskej zelene, ale aj na terasy či balkóny do dostatočne veľkých kvetináčov. Je vhodná na rez do vázy. Kulinárne využitie: síce len jemne voňavé a horkasté, ale jedlé kvety sa dajú použiť čerstvé na ozdobenie dezertov, šalátov. Šípky sú, tak ako všetky šípky, jedlé a použiteľné po premrznutí za surova alebo sušené do čaju. 

STANOVIŠTE: slnečné, preferuje hlinité pôdy s dostatočnou vlhkosťou, ale dobrým odvodnením. Vhodná najmä do teplých a stredne teplých polôh.

ODOLNOSŤ: je stredne mrazuodolná v dreve do cca. -18 °C až -21°C. Stredne odolná voči múčnatke, hrdzi a čiernej škvrnitosti. Kvety neblednú na slnku.

PÔVOD: Francúzsko, vyšľachtil ju Charles Mallerin niekedy pred rokom 1947, kedy bola uvedená na trh, pravdepodobne v roku 1938 ako kríženca odrôd Blanche Mallerin × Neige Parfum. V roku 1949 získala zlatú medailu od britskej Royal National Rose Society.

RAST: stredne bujný, vzpriamený. Dorastá do výšky 60-80 cm, prípadne až 100 cm a šírky 70-95 cm. Výhony majú len málo tŕňov. Listy sú matné. Patrí do skupiny čajohybridov. V skupinách sa vysádza vo vzdialenosti 50-55 cm, ako solitéra 90 cm od iných ruží.

OPEĽOVACIE POMERY: samoopelivá, hmyzom opelivá, jednodomá s obojpohlavnými kvetmi. Kvitne bohato a skoro nepretržite od júna do septembra stredne veľkými, bielymi, plnými kvetmi (s 25-30 lupeňmi) s jemnou, sladkou vôňou. Lupene sú usporiadané do výraznej špirály. 

PLODNOSŤ: pri ponechaní odkvitnutých kvetov nižšia, ale nepestuje sa pre plody. Kvety sa zvyknú odstrihávať, aby sa podporilo ďalšie kvitnutie.

PLODY: šípky sú menšie (10-14 mm), guľaté, červenooranžové.

DOZRIEVANIE: v októbri a novembri.

VYUŽITIE: je vhodná do záhonov v kombinácii s inými ružami či inými trvalkami do menších a väčších záhrad, parkov či inej mestskej zelene, ale aj na terasy či balkóny do dostatočne veľkých kvetináčov. Je vhodná na rez do vázy. Kulinárne využitie: síce len jemne voňavé a horkasté, ale jedlé kvety sa dajú použiť čerstvé na ozdobenie dezertov, šalátov. Šípky sú, tak ako všetky šípky, jedlé a použiteľné po premrznutí za surova alebo sušené do čaju.

STANOVIŠTE: slnečné, preferuje hlinité pôdy s dostatočnou vlhkosťou, ale dobrým odvodnením. Vhodná najmä do teplých a stredne teplých polôh.

ODOLNOSŤ: je stredne mrazuodolná v dreve do -18 °C až -21 °C, letorasty môžu byť poškodené silnejšími neskorými jarnými mrazmi. Dobre odolná voči múčnatke a čiernej škvrnitosti, stredne odolná voči hrdzi.

PÔVOD: druh je starou kultúrnou drevinou pestovaná po celom Stredomorí a v Makaronézii. Vznikla zrejme z planého olivovníku, ktorý je niekedy klasifikovaný ako samostatná varieta Olea europaea var. sylvestris asi pred 6000-7000 rokmi. Odroda Picholine má pôvod vo Francúzsku, v regióne Gard, v Collias, malom meste neďaleko Uzès. Rozšírila sa po celom Stredomorí ako aj v iných častiach sveta, kde sa pestujú olivy. Synonymá: Plant de Collias, Coïasse, Colliasse, Piquette, Olive de Nîmes, Fausse Lucques, Lucques Batarde, Sauzin, Judoleine, Picholine de Languedoc. 

RAST: stredne bujný, rozložitý, dosahuje strednej výšky s otvorenou korunou. Je to stálezelený strom pestovateľný aj ako krík, listy sú elipsovito-kopijovité, stredne dlhé a stredne široké.

OPEĽOVACIE POMERY: čiastočne samoopelivá, hmyzom opelivá, s obojpohlanými kvetmi. Na zvýšenie úrody odporúčame kombinovať s ďalšími olivami, najmä s odrodami: Leccino, Bouteillan, Lucques, Manzanillo, Sigoise.

PLODNOSŤ: veľmi skorá, kvitne už v rok výsadby, ale je dobré nechať ju pred vstupom do plodnosti zmocnieť. 

PLODY: stredne veľké (3-5 g), oválne, mierne asymetrické. Kôstka je na oboch koncoch špicatá, s hladkým povrchom. 

DOZRIEVANIE: v  októbri a novembri zber za zelena na nakladanie - takto je použiteľná u nás, ešte neskôr dozrieva do čierna a používa sa na získavanie oleja v subtropických oblastiach.

VYUŽITIE: celoročne veľmi okrasný kompaktný stromček, ktorý dodáva miestu závan Stredomoria. Kulinárne využitie: Plody v zelenej zrelosti sa nakladajú do slaného nálevu a používajú sa najmä ako tzv. koktejlové. Z väčšieho množstva čiernych olív nedosiahnuteľného v našich podmienkach sa lisuje olej. Výnos olivového oleja v subtropických krajinách je len stredný (20–22 %, pri zavlažovaní len 15-18 %), chuť oleja je ovocná s jemnou horkosťou. Liečivé využitie: Listy majú antiseptické účinky, znižujú horúčku, krvný tlak aj hladinu cukru v krvi, ukľudňujú nervový systém. Dá sa z nich získať žlté či zelené prírodné farbivo.

STANOVIŠTE: slnečné, teplé, chránené s dobre priepustnou, výživnou, najlepšie hlinitopiesočnatou pôdou. Táto odroda sa dobre prispôsobuje rôznym lokalitám. Je vhodná do najteplejších lokalít Slovenska na výsadbu do zeme do chránených dvorov, k múrom budov a plotov alebo ako prenosná rastlina na terasy, strešné záhrady, balkóny, s prezimovaním v skleníkoch či zimných záhradách. Pre dobré prezimovanie v zemi je dôležitá priepustnosť pôdy.

ODOLNOSŤ: je silne mrazuodolná v rámci olív, staršie stromy znesú −12 °C až −15 °C, mladšie potrebujú vyššie teploty. V kvete uniká neskorým jarným mrazom, kvetné puky sú poškodené už pri teplote pod -2 °C. V klíme Strednej Európy nemáva škodcov. Výskytu hubových chorôb spôsobených hubami Spilocaea oleagina a Pseudocercospora cladosporioides predchádzame výsadbou na miesto chránené pred nadmernými zrážkami a vlhkosťou pôdy. Po zakorenení je dobre suchuvzdorný a odolný voči vysokým teplotám.